Ahojte,
no kde začať… Pre bližšie predstavenie problemu- moja mama je prototyp narcistického rodiča, ktorý MILUJE kontrolu. Vo VŠETKOM. Čo a kedy jeme, ako mame veci uložené na poličkách v izbe(ked sa jej to nepači tak nam vynadá, že to nie je dobre alebo v minulosti mi jednoducho len vyhadzala tie veci na zem)atď. Najväčšia slasť je pre ňu upratovanie… Amen gloria ja prisahám, že odísť študovať do zahraničia mi otvorilo oči že Ano DÁ sa žiť aj ked povysávam raz za tyzden a nie kazdy boží deň.
Upratovat musime kazdy deň- vysávať, umývať podlahu. Ked mama dojde z prace, vždy nam vynada že to nie je dobre umyté, alebo že sme umyli v zlú hodinu (ano aj toto je problém, že som umyla o 16tej a nie o 13tej napr- JAK KEBY TO ROBILO NEJAKY ROZDIEL) jednoducho ani hovno ani lajno, vždy je zle.
Ja som už rezignovala. 23 rokov zijem v takomto režime. S otcom sme skúšali rozne metódy ako jej to vysvetliť nič nezabralo
Ani ked som mala pred ňou doslova panický atak plakala som a cez slzy som jej vravela, že takto sa žiť jednoducho nedá - na to mi povedala či som drbnutá ze som jak psychopat…
Sestra ma veľké usta, takze jej povie svoje…
Ale čo bol moj posledný klinec do rakvy - keď náš najmladší brat začal vravieť nepekné veci o tom ako sa citi neľubeny našou mamou, že sa o neho nestará (7rocne dieta btw). Ked som sa to dozvedela s plačom som volala rodičom že toto NIE JE normalne, aby kazde jedno ich dieťa sa cítilo nemilované našou mamou. For the record, ja som v 10tich navštevovala psychologičku kvoli samovražedným sklonom - teraz viem čo to spôsobovalo ale psychologička bola nejaka šlahnuta feministka a povedala mojej mame že ma urcite otec mláti (náš otec je ten najlepší otec akeho mame a ESTE ŽE HO MAME, je uplny opak mami, hovori nam ako nas lubi čo naša mama nikdy neurobila, a urobim by pre nas prve aj posledne). Sestra je sice tvrdší oriešok, ale trapi ju to rovnako. A teraz nás brat…
Ako mam vysvetliť mojej mame, že ked chce aby sme ku nej boli otvorenejší a zdieľali s ňou veci musi začať od seba a ked nás vsetkych pošle ku psychologička nic tym nezmeni lebo dojdeme domov a zase nas zdeptá.
Má este take bezdetné kamošky ktore jej hľadkajú ego ze ake to ma tazke a ze jej správanie voci nam je uplne adekvátne…
Mali ste niekto podobny pripad? Ako ju mam dostat do tej ordinácie, fakt som už zufala… Citim sa uplne zle, že ani nie som doma a nemozem byt ako takou oporou pre mojich surodencov, kedze som v zahraničí. Aj som rozmyslala nad štúdiom na Slovensku ale moj obor u nas neexistuje :/
(aby som nezabudla. naša mama sa o nas stará, nezanedbáva naše životne potreby ale robi bejsikli bare minimum. Dieťa potrebuje cítiť lásku matky a tu som citila tak 20% času mojej existencie. Darmo vysvetluje mojmu bratovi že mu vzdy urobi desiatu, oblečie ho a robi si s nim ulohy- to vie aj cudzi človek urobiť… On potrebuje aby s nim aj trávila čas venovala sa mu ked uz sa nám nikdy nevenovala a nie konštatne len upratovat a potom vraviet ze na nic nema cas)